Ticho medzi minulosťou a budúcnosťou
Väčšina z nás žije v priestore medzi tým, čo bolo, a tým, čo ešte len bude.
Myšlienky neustále oscilujú medzi spomienkami, plánmi, obavami a túžbami.
Znie to paradoxne – všetko, čo skutočne máme, je prítomný okamih, no práve ten často prehliadame.
Keď sa zastavíme, uvedomíme si, že prítomnosť je jediný čas, v ktorom sa naozaj odohráva život.
Prítomnosť nepozná spomienky ani očakávania.
Je ako priezračné jazero, ktoré zrkadlí všetko, čo sa v ňom objaví, no samo sa tým nemení.
Ak sa učíme byť v prítomnosti, učíme sa byť v kontakte so sebou – bez masky, bez snahy zapôsobiť, bez potreby uniknúť.
Prečo je tak ťažké zostať v prítomnosti
Moderný človek je od prítomného okamihu oddelený.
Je zahltený informáciami, povinnosťami, neustálymi podnetmi.
Žijeme v kultúre rozptýlenia – pozornosť je tovar a ticho sa stalo luxusom.
Zastaviť sa si vyžaduje odvahu.
Vyžaduje, aby sme sa odvážili nazrieť do priestoru, ktorý v nás vznikne, keď utíchne hluk sveta.
A práve to je to, čoho sa mnohí boja – stretnutia so sebou samým.
No ak sa pred sebou skrývame, skrývame sa aj pred samotným životom.
Filozofia prítomnosti
Už starovekí filozofi hovorili o sile prítomného okamihu.
Epiktétos pripomínal:
„Nie veci samé, ale náš názor na ne nás znepokojuje.“
Budhizmus zas učí, že utrpenie vzniká z pripútanosti – k tomu, čo bolo, alebo k tomu, čo má byť.
Aj moderní myslitelia, ako Eckhart Tolle, hovoria o „sile prítomného okamihu“ ako o návrate domov – do priestoru, kde myšlienky prestávajú byť pánom, a stávajú sa len jemným šumom pozadia.
Prítomnosť nie je stav, ktorý dosiahneme.
Je to vzťah, ktorý si vytvárame – k sebe, k svetu, k životu, ktorý sa práve deje.
Praktické cesty do prítomnosti
Filozofia bez praxe je ako hudba bez zvuku.
Tu je niekoľko jednoduchých spôsobov, ako môžeš každodenne pestovať vedomý kontakt s prítomnosťou:
a) Vedome dýchaj
Dych je most medzi telom a mysľou.
Všimni si, ako sa vzduch dotýka tvojho nosa, ako sa hrudník dvíha a klesá.
Nech je tvoj dych pripomienkou, že si tu – teraz.
b) Rob menej, ale naplno
Keď ješ, len jedz.
Keď kráčaš, len kráčaj.
Keď počúvaš, naozaj počúvaj.
Nie je to o spomalení života, ale o návrate do jeho prirodzenej rýchlosti.
c) Pozoruj myšlienky ako oblaky
Nemusíš ich zastavovať.
Len si všímaj, ako prichádzajú a odchádzajú.
Ty nie si tvoje myšlienky. Si ten, kto ich vidí.
d) Buď v kontakte s telom
Všímaj si pocity v tele bez hodnotenia – napätie, teplo, chlad, tlak.
Telo je mapa, cez ktorú sa život prejavuje.
Ak mu načúvaš, učíš sa byť ukotvený v tu a teraz.
e) Ticho ako priestor
Skús si každý deň dopriať pár minút bez hudby, bez telefónu, bez rozprávania.
Ticho nie je prázdnota – je to priestor, kde sa môžeš znovu počuť.
Prítomnosť ako spôsob života
Byť prítomný neznamená byť dokonalý, pokojný či osvietený.
Znamená to byť skutočný – otvorený tomu, čo je, bez potreby niečo hneď meniť.
Keď si prítomný, vnímaš krásu v jednoduchosti:
šálku teplého čaju, lúč svetla na stene, dych blízkeho človeka.
Tieto chvíle sa nevrátia – no ani nemusia.
Ich sila spočíva v tom, že sa dejú práve teraz.
Prítomný človek nie je oddelený od sveta.
Naopak – cíti sa s ním hlbšie prepojený.
Zrazu si uvedomuje, že všetko je proces, že nič nie je trvalé, no všetko má zmysel, keď je prežité vedome.
Návrat k tichému jadru
Ak sa ti niekedy zdá, že život beží príliš rýchlo, spomeň si:
Nemusíš zastaviť svet, stačí sa zastaviť ty.
Svet sa zmení, keď sa zmení tvoj pohľad.
Prítomnosť nie je cieľ – je domov, do ktorého sa môžeš kedykoľvek vrátiť.
Záver
Žiť v prítomnom okamihu je najhlbšia forma slobody.
Nie preto, že by si sa vzdal minulosti alebo budúcnosti, ale preto, že ich prestaneš nosiť na ramenách.
Každý okamih je pozvánkou – znova sa prebudiť do života, ktorý práve prebieha.
Nie včera, nie zajtra – ale tu.
Teraz.